Aj moju rodinu navštívil nezvaný hosť menom Glioblastom. Jeho obeťou sa stala moja manželka v 67 rokoch. Príznaky neboli nijak zvlášť nápadné, mnohí ľudia by si ich v tom čase ani nevšimli, náš syn lekár – internista na moju žiadosť manželku doma vyšetril a zbadal len drobnosti, ktoré nepovažoval za nebezpečné a o pár dní toto konštatoval aj primár neurológie, ale predsa len manželku odoslal na MRI. Príznakmi boli nočná inkontinencia a určitá strata krátkodobej pamäte, napr. nevedela, čo bolo včera na obed, kedy boli u nás vnučky a podobne. O pár dní bola MRI, verdikt GBM 4 veľkosti tenisovej loptičky. Stačila mi hodina na internete, aby som pochopil, že manželka má len pár týždňov. Vedel som to len ja, ona nie. Bojím sa, že vytvorím nejaký smutný rekord v rýchlosti devastačného pôsobenia GBM, lebo manželka žila od nálezu na MRI už len presne dva mesiace. Okamžitý nástup do nemocnice prakticky nič neriešil, akurát ďalšie merania /CT, PET, biopsia/ potvrdili diagnózu. Neurochirurgovia považovali nádor za neoperovateľný a predo mnou netajili, že koniec bude rýchly. Dostávala len kortikoidy proti opuchom, siofor na zníženie hladiny cukru v krvi a niečo proti záchvatom. Po 3 týždňoch manželku prepustili domov a staral som sa ja o ňu. Boli to ťažké dni, choroba postupovala, nočná inkontinencia rýchlo prešla do úplnej a potom do duálnej. Z nádeje, že sa všetko domácim prostredím k lepšiemu obráti rýchlo zostali len trosky. Telo slablo, moja snaha urobiť s ňou denne aspoň pár krokov s podopieraním rýchlo vzala za svoje, neskôr nešlo ani sedieť, ba ani sa obrátiť v posteli. Bojovali sme s dekubitmi, vysokým cukrom, nechutenstvom aj ťažkosťami s prehĺtaním. Väčšinu času prespala, tak 18 – 20 hodín denne, tesne pred smrťou akoby spala už stále. Výsledky z biopsie prišli necelé tri týždne pred smrťou, navštívili sme onkológa, ale ani on nevkladal nádeje z využitia rádioterapie alebo chemoterapie. Nehovorila takmer nič, na otázky odpovedala najradšej jednoslovnými vetami typu áno, nie. Jej duševné rozpoloženie naháňalo strach celej rodine, keď zrovna nespala, tak meravo pozerala pred seba bez záujmu o čokoľvek. Pribudli nechcené mimovoľné pohyby, hlavne trasenie sánky, tep sa zvyšoval až bol trvale okolo 130, to isté frekvencia dychu, ku koncu dýchala veľmi plytko a rýchlo. Uvedomoval som si, že takto telo dlho nevydrží a koniec sa blíži. Už nevidela a oči mala akoby každé iné. Už som sa len bezmocne prizeral, kŕmil čajom alebo kašičkami pomocou injekčnej striekačky aj dával infúzie do žily. Tešil som sa, že som zrazil cukor na 22, no radosť z tohto dielčieho úspechu bola krátka, za pár hodín manželka začala zvláštne stonať a ja som stihol jej len povedať zbohom žena moja, keď už musíš ísť. Veľmi som sa bál úporných bolestí hlavy, no tie nemala, tiež epizáchvaty nemala, len jeden ale dosť silný a tiež len raz také nezastaviteľné zvracanie. Dodnes sa zamýšľam nad tým, či vedela, že je smrteľne chorá alebo či verila v uzdravenie, ja som sa vyhýbal tejto téme, úplnú pravdu by som jej nikdy nepovedal, lož /napríklad že čoskoro vyzdravie/ sa mi nezdala správna a zostalo by mi len sa krútiť s odpoveďou dokola. Teraz som sám vo veľkom dome len so spomienkami, tikot hodín večer mi pripadá ako buchot na nákovu. Všetko sa pokazilo, posledný šťastný deň u nás bol pred vyšetrením na MRI.
Přidat nový komentář